Všetko sa to začalo v lete 2025, keď ma túžba po slobode a divokej prírode zaviala do Gruzínska – do sedla koní. Tesne pred odchodom z Tbilisi do hôr mi pani Andrejka Adamovičová, dcéra našej úžasnej divadelnej divy pani Božidary Turzonovovej, venovala vzácny dar. Bola to publikácia „Sto divokých rastlín z Tušeti – tradície a spôsoby ich použitia“. Túto knihu o bylinách tajuplného horského regiónu, kam sme mali na konský trek namierené, dostala pani Andrejka od priateľky. Jej autorkou je pani Nanuli Azikuri, uznávaná gruzínska etnologička a etnografka, doktorka historických vied a vedecká pracovníčka na Tbiliskej štátnej univerzite.
Pani Nanuli sa celý život špecializuje na textilné tradície, tkanie kobercov a prírodné farbenie vlnených vlákien v regióne Tušeti, pričom je skutočnou záchrankyňou starobylých postupov. Celé desaťročia prechádzala horskými dedinami Kaukazu, dokumentovala textilné vzorce, tradičné farbenie vlny pomocou divokých rastlín a popritom zbierala silné príbehy ľudí. Práve vďaka tomuto intenzívnemu terénnemu výskumu dokonale spoznala kaukazskú flóru, čo ju neskôr priviedlo aj k spísaniu tejto bylinkovej monografie.
Kniha ma očarila na prvý pohľad. Je nesmierne prehľadná, plná nádherných fotografií kaukazských rastlín s ich podrobnými popismi. Občas sa pri niektorej bylinke objaví aj fascinujúci tradičný recept. Autorka, ako nám pri stretnutí tento rok sama povedala, sa ich rozhodla spracovať preto, aby sa na múdrosť predkov navždy nezabudlo. Niet sa čomu diviť – Tušsko je prekrásna horská krajina s lúkami plnými kvetov a liečivej sily.
Pri listovaní stránkami ma najviac zaujalo, že niektoré rastliny majú v Gruzínsku úplne iné využitie ako u nás. Napríklad na miestnych trhoch sa všade predávalo obrovské množstvo aksamietnice. My ju na Slovensku poznáme skôr ako zložku do mastí na kĺby, prípadne ju kvôli obsahu luteínu pridávame do čajových zmesí na zlepšenie zraku. Vyrábajú sa z nej dokonca aj liečivá. Čo ma však prekvapilo? V Gruzínsku aksamietnicu miešajú so soľou! Pripravujú tak nesmierne voňavú, liečivú a protizápalovú bylinkovú soľ, ktorú bežne používajú pri príprave jedál.
Práve táto kniha a nová vedomosť o aksamietnici sa stali hlavným impulzom, prečo som sa rozhodla do Gruzínska vrátiť. Tentoraz však nie za konskou turistikou, ale na moju vlastnú, malú výskumnú expedíciu. Do môjho tímu sa pridal kameraman Peter Ivaška a vnučka pani Turzonovovej, úžasná spoločníčka vyštudovaná muzikologička Anička. Tá mala pred sebou mimoriadne náročnú úlohu – prekladať miestne nárečia a aj odborné informácie o bylinkách. Hlavnou organizátorkou všetkých našich dôležitých stretnutí bola jej mamina, spomínaná pani Andrejka Adamovičová (v Gruzínsku známa aj pod priezviskom Nikolozishvili). Pani Andrejka vyštudovala gruzínsky jazyk priamo v Tbilisi a je našou poprednou prekladateľkou gruzínskej literatúry, vďaka čomu krajinu pozná do tých najmenších kultúrnych detailov.
Ďalším kľúčovým človekom našej výpravy bola spolupracovníčka pani Nanuli – bývalá novinárka, no najmä historička so zameraním na etnológiu a vizuálnu antropológiu Eliso Chelidze, ktorá dnes prednáša na Štátnej univerzite v Tbilisi. Jej entuziazmus pre prácu a neskutočná energia, s akou nám rozprávala o tradíciách, nás úplne pohltili. No a, samozrejme, nesmiem zabudnúť na nášho šoféra Rezu. Nielenže nás vozil po miestnych cestách-necestách, ale stal sa plnohodnotnou súčasťou tímu. Po ceste nám pravidelne zastavoval pri bylinách, ktoré sám poznal a aktívne používal.
Raz mi dal ochutnať stonku rastliny, ktorú práve odtrhol. Keď ju ošúpal a podal mi ju, chutila vynikajúco – takmer ako stopkatý zeler. Okrem skvelej chuti mi hneď nadšene vysvetľoval aj jej silné antiparazitárne vlastnosti. Jedávali ho často ako deti. Keď sme sa pri nej neskôr zastavili druhýkrát, aby sme ju nasnímali na kameru, zostala som v šoku. Uvidela som ju v plnej kráse a až vtedy mi svitlo – veď je to boľševník!
U nás na Slovensku som sa s takýmto využitím tejto rastliny nikdy nestretla. Doteraz som o nej čítala len ako o jednej z najnebezpečnejších zelených hrozieb. Boľševník totiž produkuje toxickú bunkovú šťavu s obsahom furokumarínov – zlúčenín citlivých na svetlo, ktoré v kombinácii so slnečným žiarením dokážu pokožku nebezpečne popáliť. To je síce pravda, ale každá minca má dve strany. Ako sa hovorí: iný kraj, iný mrav… a pri bylinkách to platí dvojnásobne.
Po tomto dobrodružnom úvode sa však už konečne dostávam k hlavnej téme: Ako som sa vlastne dostala k jednému z potomkov legendárnej lekárskej rodiny Turmanidzeovcov?
Keď som sa pred cestou pýtala organizátorky našich konských výprav, pani Ivany Kopálovej, či nepozná v Gruzínsku niekoho zaujímavého, kto by nám vedel poodhaliť tajomstvá miestneho liečiteľstva, poslala mi vizitku Turmanidzeovcov. Dodala, že ich meno pozná v krajine doslova každý. Keď som s touto vizitkou oslovila pani Andrejku, len sa zasmiala do telefónu. Pána doktora Zuraba Turmanidzeho totiž osobne poznala už od svojich študentských čias! V tom čase si nepekne oparila nohu a domáci jej poradili práve jeho. Pán doktor za ňou vtedy denne dochádzal a ošetroval jej popáleninu zázračnou masťou, ktorá bola najstráženejším dedičstvom ich rodu.
Svet je však neuveriteľne malý. Syna tohto dnes už, žiaľ, nebohého pána doktora osobne poznal zasa manžel pani Andrejky. Pán Giorgi Turmanidze je takisto uznávaným lekárom. Kedysi sa venoval chirurgii, no dnes už naplno riadi úspešnú rodinnú firmu, ktorú založil jeho otec. Pán doktor si na nás v zhone svojich každodenných povinností našiel čas a porozprával nám nielen o ich preslávenej masti, ale podelil sa aj o niekoľko neuveriteľných príbehov, ktoré sa k nej viažu.
Presný rodinný recept nám, pochopiteľne, neprezradil. Avšak zloženie na obale predsa len niečo málo poodhalilo. Základom tejto mastičky je borovicová živica, včelí vosk a slnečnicový olej. Tým z vás, ktorí čítali moje staršie blogy alebo pozerali video s pani bylinkárkou Violkou Haršányovou, sa v tejto chvíli okamžite ponúka premostenie na našu slovenskú žobrákovu masť z rodu Turzovcov či na žobrácku masť rodu Ostrolúckych, ktorú len nedávno v archívnych spisoch objavila pani Lucia Krchnáková. Akoby táto živicová sila z borovíc prepájala tisícky kilometrov vzdialené príbehy našej Bylinkovej apatieky.
Dedičstvo rodiny Turmanidzeovcov
Po celé stáročia je rod Turmanidzeovcov, pochádzajúci z dávnej Kolchidy, známy svojimi hlbokými lekárskymi znalosťami. Kolchida – krajina zlatého rúna, ktorá sa dnes rozprestiera na území západného Gruzínska – sa stala kolískou večných tradícií a tajomného poznania. Vedeli ste, že samotný pôvod slova „medicína“ sa spája práve s legendou o Medei, dcére kolchidského kráľa? Podľa antických tradícií ovládala Medea výnimočné umenie miešania bylinných liečiv, čo sa dnes považuje za samotný počiatok liečiteľského umenia.
V historických prameňoch, akými sú napríklad záznamy z Gruzínskeho monastiera Svätého Kríža v Jeruzaleme z 11. storočia, sa Turmanidzeovci priamo spomínajú ako vychýrení liečitelia. Literárne a historické zdroje ich zhodne uvádzajú ako osobných lekárov gruzínskych kráľov, šľachtických dvorov, armády, ale aj prostého ľudu.
Ich sláva však dávno presiahla hranice Gruzínska. Jeden z najpútavejších príbehov sa spája s talianskym národným hrdinom Giuseppem Garibaldim. Keď bol Garibaldi ťažko ranený do nohy, hrozila mu amputácia. Podľa tradície to boli práve vedomosti a tajomné masti rodiny Turmanidzeovcov, čo mu nohu a zdravie nakoniec zachránilo.
Pokračovanie tradície
Tradícia spojená s menom Turmanidze sa v rodine historicky dedila z generácie na generáciu v mužskej línii, aby zostala pevne prepojená s rodovým priezviskom. Najvýznamnejším novodobým predkom tejto lekárskej dynastie bol pán Malakia – pradedo dnešného pána doktora. Práve on sa na začiatku 20. storočia stal vôbec prvým oficiálne licencovaným ľudovým liečiteľom v rodine.
Aby tieto fascinujúce stáročné vedomosti a liečebná prax nezanikli a slúžili aj modernému svetu, v roku 1998 bola oficiálne založená spoločnosť „Turmanidze Plus“.
Pri našej bylinkovej expedícii, ktorú sme si nazvali „LOVCI BYLINKÁROV“ sme mali nesmiernu česť osobne sa stretnúť s priamym pokračovateľom tejto rodinnej vetvy a hlavným nositeľom tradície – pánom doktorom Giorgim Turmanidzem. Stretnutie s ním a možnosť načerpať kúsok ich rodového kúzla vo mne zanechalo skutočne hlboký dojem. Vďaka tejto osobnej skúsenosti sme mali možnosť pochopiť, akú obrovskú silu má dedičstvo, ktoré pomáha ľuďom už po celé stáročia.
Webová stránka spoločnosti Turmanidze Plus – https://turmanidzeplus.ge/en/history/
